S kým máme dnes hodinu? Kto to je? Mnohí z nás sa pýtali podobné otázky počas minuloročných hodín nemčiny. Odpovedala na ne dobrovoľníčka Selma Konrad, ktorá pomáhala študentom na Golianku.
Prečo si prišla na Slovenko? Čo si tu robila?
Po skončení školy som sa rozhodla stráviť rok cestovaním, prácou a dobrovoľníckou službou. Takže som poslala prihlášku do organizácie, ktorá ma poslala do Nitry na Golianko. Podporovala som študentov na hodinách nemčiny a povzbudzovala som ich, aby sa učili nemčinu a rozprávali v nej.
Ktoré momenty si navždy zapamätáš?
Mnoho momentov! Jeden z nich je rozhodne tento: počas online hodín mali študenti väčšinou vypnuté kamery. Po návrate do školy sme museli nosiť rúška, takže som
nevedela, ako v skutočnosti vyzerajú. Takže keď sme sa po dlhej dobe vrátili späť do školy, vôbec som ich nespoznávala. Ale bola som taká šťastná, keď som prechádzala chodbami školy a študenti ma zdravili. Mala som pocit, že som súčasťou školy. Cítila som sa srdečne vítaná, aj keď ma prakticky vôbec nepoznali.
Čo ťa najviac prekvapilo, keď si prišla na Slovensko?
Slovensko je veľmi malá, neznáma a mladá krajina s dlhou históriou. Pred začiatkom môjho dobrovoľníctva som o Slovensku sotva niečo vedela. Pozitívne ma prekvapili
ľudia, kultúra a krajina. Samozrejme, nie všetko je perfektné, ale skutočne sa mi páčila aj tá nedokonalosť.
Bolo pre teba ťažké učiť sa slovenčinu?
Áno, bolo. Ale po určitom čase som si zvykla. Aj teraz používam niektoré slovenské slová, napríklad „počkaj“ či „ďakujem“. Je veľmi vtipné vidieť reakcie mojich kamarátov (v Nemecku, pozn. red.). Takže teraz aj oni poznajú niekoľko slovenských slov.
Chcela by si niečo odkázať študentom Golianka?
Ďakujem vám za skvelo strávený čas a pokračujte v tom, čo robíte – ste v tom skvelí!
[Ema Nagyová; foto: súkromný archív]
