Ako gymnázium s dlhoročnou históriou, ktoré v roku 2019 oslávilo svoje 100. jubileum, si naše Golianko prešlo mnohými názvami, lokalitami, no taktiež aj študentmi s rôznymi príbehmi a snami. Určite ste sa už mnohí z vás aspoň raz zamysleli, ako to na našej škole mohlo vyzerať dávno pred nami, aké životné príbehy na našej pôde vznikali či kto boli bývali Goliankári, ktorí tak ako my tiež sedávali za lavicami našej školy. O tomto všetkom sa nám rozhodla porozprávať pani Klára Grossmanová, vyštudovaná novinárka, ktorá na našom gymnáziu študovala v 60. rokoch minulého storočia a podelila sa s nami o svoje zážitky a spomienky zo svojich goliankárskych stredoškolských časov.

Naše maturitné tablo dlho viselo na chodbách školy. Chýba na ňom, kedy sme maturovali: šk. rok 1965/66.

Tridsaťpäť chlapcov a dievčat III.E nitrianskej Strednej všeobecnovzdelávacej školy E. Gudernu, ktorí maturovali a zmaturovali v roku 1966, tvorilo aj históriu nitrianskeho Gymnázia na Golianovej ulici. Naša škola vtedy sídlila v budove „u piaristov“, každý ju tak nazýval. Najprv sme v máji 1963 absolvovali neľahké prijímacie skúšky z jazyka slovenského, ruského a matematiky. Už vtedy začal v nás klíčiť strach z prísnych stredoškolských pedagógov. Boli sme deviataci a mali sme si vybrať štúdium základov poľnohospodárskej, potravinárskej alebo strojárskej výroby a bola aj možnosť výberu nemeckého, anglického alebo francúzskeho jazyka. Možnosť síce bola, ale málokomu výber vyšiel. Stovky nádejných stredoškolákov zadelilo vedenie SVŠ do desiatich prvých tried (9 slovenských a jednej s vyučovacím jazykom maďarským). Stali sme sa teda žiakmi I.G a museli sa popasovať so základmi strojárskej výroby a s výučbou jazyka nemeckého. Matematiky, fyziky a chémie sme mali viac ako „poľnohospodári či potravinári“. Bolo nás 37, piati postupne odišli do iných škôl, traja prišli, takže maturovali sme 35. To sme boli už III. E.

Lyžiarsky výcvik sme absolvovali v marci 1965 na Slanej Vode. Snehu sme mali dva metre, slnko svietilo, v chate sme si sami kúrili…

Učili sme sa aj v sobotu
A keďže škola mala vyše 1110 žiakov v 28 triedach, a toľko učební nebolo, naša trieda bola tzv. putovná. Len v deň, keď iná trieda mala výrobnú prax, „hosťovali“ sme v nej. Vlastnú sme mali iba „klietku“ – šatňu s drôtovou ohradou. Učili sme sa aj cez soboty (pracovný aj školský týždeň bol šesťdňový), víkend bol krátky, len nedeľa. Deň v týždni bez sedenia v školských laviciach, teda výrobná prax, prišiel celkom vhod. Znamenalo to raz do týždňa namiesto vyučovania v starodávnej budove piaristov odviezť sa autobusom do Mlynáriec, kde sídlili Československé automobilové opravovne. Naším učiteľom bol Ing. Juraj Ferényi, pod jeho dozorom sme „vyčíňali“ v ČSAO, učil nás aj teóriu spolu s Ing. Františkom Krautmannom. Mnohí sme veru od Ing. Ferényiho dostali prezývku „tukan“, v zmysle nič nevieš, si hlupák. V ČSAO sme sa za tri roky mali vyučiť za tokárov (sústružníkov) a získať popri maturitnom vysvedčení aj príslušný výučný list. V maturitnom ročníku nezmysel s výučným listom celoštátne zrušili. Pamiatkou na sústruh je moja jazva na pravej ruke, takmer som si prst odrezala…
Z pamäti mnohých nevymizne 10-dňový lyžiarsky zájazd (tristo korún platil každý študent) na oravskej Slanej Vode. Mnohí z nás stáli na lyžiach prvý raz, škola nám požičala šnurovacie lyžiarky aj drevené lyže, no čudovala by sa dnešná mládež, že sa na nich vôbec dalo spustiť z kopca, kde bolo dva metre snehu. Na lyžovačku sme cestovali vlakom s dlhým čakaním na prestupovej stanici v Kraľovanoch. Bolo to v marci 1965, snehu bolo veľa a slniečka tiež. Ideál. Čaro lyžiarskemu kurzu dali aj mimolyžiarske „aktivity“, vrátane prvých pokusov fajčenia. Sami sme si v chate kúrili a večer hodovali na domácich dobrotách. Každý z nás priniesol čosi: klobásu, koláče, slaninu, šunku, jablká… No, super! Lyžovať som sa však nenaučila.

Naša trieda chodila prvé dva školské roky na výrobnú prax do ČSAO v Mlynárciach. Mali sme dostať k maturitnému vysvedčeniu aj certifikát (výučný list) sústružníka. Našťastie, tento nezmysel celoštátne zrušili. No, my, dievčatá, sme sa veru na praxi veľa nenaučili, iba sme vymýšľali, ako „využiť“ čas…

Náš osud ju zaujíma
Naša prvá a druhá géčka mala triednu učiteľku Elenu Figlovú, ktorá nás všetkých vyučovala nemčinu. Po dvoch rokoch musela odísť učiť do dolnej školy (do budovy kláštora), kde odvelili niektoré triedy. Triednou učiteľkou sa v maturitnom ročníku stala Mária Absolonová, vyučovala nás ruštinu. Je od nás len o deväť rokov staršia, a tak sa s ňou pravidelne doteraz schádzame na pomaturitných stretnutiach. Všetkých nás pozná, obdivuhodne si pamätá detaily spred desaťročí, zaujíma ju osud každého žiaka, žiačky. Každý si pamätá ako nás často matematikár Jožko Drábik namiesto pätorky v žiackej knižke poslal od tabule. „Bež na miesto s hanbou, korunovaný!“ povedal láskavo. Fyzikár Jozef Sokol poriadne potrápil triedu, kým si vybral niekoho odpovedať, skúmal každého, či sa naučil učivo. Platilo však naňho, ak sa niekto veľmi vrtel, že nič nevie a má obavy z odpovede pred tabuľou, nechal ho na pokoji. Deskriptivár František Zverka bol veľmi pohodlný človek, mal rád, keď mu niekto podal kriedu, trojuholník, zotrel tabuľu, otvoril okno, zavrel dvere, prisunul stoličku, odniesol triednu knihu a tzv. klasifikačný hárok. Zvyčajne skákali na výpomoc tí, ktorí sedeli najbližšie k nemu, v prvých laviciach. A ušla sa im veru aj odmena: buď ich nevyvolal, alebo im výrazne pomohol v odpovediach, písomke: zaručene na jednotku.

II.G – Záver druhého školského roka 1964/65 na SVŠ. V dolnom rade uprostred naša triedna učiteľka Elena Figlová.

Dvojka zo správania
Mladý učiteľ, slovenčinár Ľubomír Kondel nerád videl (kto by sa tomu aj tešil!), že som ho občas v niečom opravila. Pre istotu, aby som neodpisovala a nenašepkávala, ma posadil do prvej lavice, rovno pred katedru. V druhom ročníku počas hodiny gramatiky sme mali utvoriť zvolaciu vetu. hlásiť. Ja som vyskočila a skríkla: „Zmiznite, kým sa dá!“ V triede zaburácal smiech, súčasne sa ozval školský zvonec a učiteľ z triedy skutočne zmizol. O dva dni bola polročná klasifikačná porada, kde mi navrhol dvojku zo správania. Doteraz neviem, ako ju pred ostatnýmipedagógmi odôvodnil… Aj som ju dostala. Najzaujímavejšie však bolo, že moji rodičia ju na vysvedčení nezbadali a ja som sa sama nepochválila. Až na konci roka im udrelo do očí nerovnaké hodnotenie môjho školského správania – v prvom polroku som sa správala iba uspokojivo a na konci školského roka už veľmi dobre.

III.E – Takto sme vyzerali v maturitnom ročníku. Z „géčky“ sme sa stali „éčkou“ a odtografovalo sa s nami niekoľko pedagógov: v dolnom rade druhý zľava Vincent Grék (deskriptívna geometria), Mária Ligačová (biológia), Jozef Sokol (matematika, fyzika), Mária Absolonová (triedna učiteľka, ruština), Estera Linderová (nemčina), Vojtech Kondel (slovenčina), Eleonóra Rusinová (chémia), Vojtech Kmeť (telesná výchova).

Ozvena už existovala
Naša SVŠ mala aj výborný školský časopis Ozvena, ktorého šéfredaktorom bol Štefan Petríček, hlavným karikaturistom Laco Konvický a z našej triedy pravidelne prispievali doň Eva Čeretková a Klára Máčiková. Z učiteľov zodpovedal za obsah Ľubomír Kondel. Časopis odrážal život školy a jej žiakov. Aj tak sa tam podarilo prepašovať aj to, čomu rozumeli žiaci, nie učitelia, napríklad život a dielo vymysleného spisovateľa, ktoré sa náramne podobali na životopis jedného z učiteľov, práve zodpovedného za časopis. Text mal humorný podtón.
Po aprílových písomných maturitách v roku 1966 sme od 30. mája do 3. júna skladali ústne skúšky z dospelosti: slovenčiny, ruštiny, matematiky a voliteľného predmetu. Niektorým z nás, neúčastníkom matematických olympiád, sa veru doteraz sníva, že ideme maturovať z matematiky a nič nevieme… Maturitné vysvedčenia sme si prevzali o niekoľko dní, 13. júna. Trieda ako celok dopadla dobre: z 35 prospeli s vyznamenaním 7, veľmi dobre 9, ostatní prospeli. No a nasledoval banket v zoborskej vieche (Buganka? Trojka?) až do rána bieleho. O rok sme si v júni na tom istom mieste stretnutie zopakovali. Zasa sme videli vychádzajúce slnko.

Stuškovú slávnosť sme mali vo februári 1966, všetkých 8 maturitných tried naraz. Časť tried a pedagógov „odvelili“ v septembri 1965 do budovy kláštora, to bol základ novej SVŠ, neskôr Párovskej.

Stretávky nepravidelné a pravidelné
O čo neporiadnejšie sme sa stretávali prvých 25 rokov po maturite (čiže nijako), o to usilovnejšie a pravidelnejšie sa stretávame v druhej a už aj tretej dvadsaťpäťročnici. Po stretávke v roku 1967, teda rok po maturite, nasledovala ďalšia až v roku 1991, následne v roku 1996, 2001, 2011, 2016, 2018, 2019. Žiaľ, ubúda nás, už 9 chlapcov a dievčat nikdy nepríde na stretávku. Odišli navždy…

Stretli sme sa 1. októbra 2011 pred Divadlom A. Bagara. Počasie bolo letné,
účasť veľká.

Na Wilsonovom nábreží sme sa odfotografovali pred mojím rodným domom (vpravo). Nebol to môj zámer, iba náhoda, pretože o dva domy ďalej nás prichýlila reštaurácia Karla.

Nateraz naša posledná stretávka, najmä corona nám zabránila, aby sme si pripomenuli v roku 2021 55 rokov od maturít. Onedlho, už v marci 2023 sa zídeme opäť, veď uplynie 60 rokov odvtedy, čo sme sa stali stredoškolákmi.

Škola, ktorá nás vynikajúco pripravila do života a dala základy tomu, že mnohí získali vysokoškolské vzdelanie a dobre sa uplatnili v praxi, je teda vždy dôvodom na spomienky. K tým školským pridávame na stretávkach ďalšie.
Zisťujeme, že nenápadný spolužiak vie farbisto podať svoj prvý pobyt v nemocnici, keď mal 69 rokov. Na tej najbližšej, v tomto roku, keď uplynie 60 rokov od nášho nástupu do strednej školy sa iste spýtame jedného spolužiaka, či sa po troch svadbách a troch rozvodoch s tou istou matkou jeho detí náhodou niečo opäť nezmenilo.

 

[text: Klára Grosmannová Máčiková; foto: vlastné zdroje]