Cítim jej prítomnosť bez klopania,
hneď myseľ popod dvere vkĺza,
mne srdce strachom divo vzbĺka
ona prezerá si miestnosť, prezerá si mňa.
Navštívi kohokoľvek, netreba jej pozvania,
mne však odvaha bleskom stúpa,
ešte sa nechcem zahaliť do rúcha,
s ktorým sa na mňa obracia.
Tancujeme na tenkom ľade
do rytmu času, ticho, nenápadne,
opatrnými krokmi, ladne.
Nechcem s ňou tancovať pri páde,
tak radšej prepletám nohami pracne
nech sa ľad neprelomí i keď stojí klamne.
Chladom pohlcuje všetky želania,
Elegantne priletí, čierny zamat skúša
obliecť svojim obetiam. Odstraňuje muká
a ponúka pokoj večného mlčania.
Zaháji koniec ružového šeptania
v posteli či v jarku, rovnako stručná
je jej vôľa, niečo čo je stále neuteká,
bez rozdielov postihne nás letargia.
Nacvičené kroky, pokračujem v tranze
waltzu, môj vlastný odraz sa leskne
v očiach bezpochyby, do ničoty nepoklesne.
Tancujeme spolu v dutom mraze,
pripúšťam, nechcem odísť bolestne,
no štipľavý vzduch ma vždy dobehne.
Otvára brány vrúcneho objatia,
nevedno kam nás stiahne naša dôvera,
môže to byť všetko ba len povera.
Kto mohol svedčiť ak mal poňatia?
Spomienky sa ako mravce hromadia
na jednom mieste, myseľ do nich odela
krásne, veľkolepo, vystupuje sťa opera,
chronologicky v zástupe sa zoradia.
Dotykom nežným, chlácholivo, zase
nech sa nevzpieram, ma vedie nežne
v tempe tepu pokým stojím pevne.
Nerozumiem. Čarovné má v hlase
čosi z čoho moje presvedčenie bledne
a ľad puká pomaly, nebude žiť večne.
Kradne mi dych, jej umenia
súčasť, jej ladnosť ako spása
v živote kde chýbala krása,
pozostával z bezcieľneho blúdenia.
Cudzia je mi, avšak mám tušenia
kým je, kým bola a koho máta.
Koho je a koho bude ďalšia strata
spod orchestrovej taktovky riadenia.
Žiadny plameň ma nezohreje
potom, čo mi tanečný krok pobledne
a svoju dušu zverím Jej, dôverne.
Bez emócie sa na mňa usmeje,
ja nemám k nej zášť, dojemne
mi zvíja srdce pomalé, už spozdene.
Posledné slová v duši korenia,
spečatí ich tvoja slza posledná
pohltená ničotou čo vnútro preberá
keď ťa Ona predá do rúk zatmenia.
Nekonečnosť nejestvuje, nevedia
to ľudia pridlho? Mihnutie života
sa v ľudských túžbach zamotá,
oželia rozdiel vzájomného trvania.
Žena bezmenná v čiernom odeve
pomaly však isto sa k haltu dostane
i so mnou, nepôsobí vlastne pôvabne?
Rozumiem. Ukáže sa aj na mojom pohrebe
potom čo sa ľad pod nami prepadne,
predsa všetky konce doznievajú podobne.
[text: Henry Drábek; illustrácia: Ivana Benčeková]
