Literárna tvorba našich študentov

Žltý deň

Zas a znova sa snažíme zistiť kým sme, a tak, s vychádzajúcim slnkom za chrbtom, nastupujeme do autobusu, ktorý smeruje za ďalším odstavcom v našej biografii. Teda, možno to, či sa táto časť dostane do knihy, uvidíme až večer. Vstupujeme do budovy a naše kroky automaticky vedú do šatne. Možno nám vôňa vanilkových fornetiek navždy bude pripomínať Golianko, a možno na ňu zabudneme v prvý deň ako prestane byť súčasťou tohto každodenného života. Ale teraz je tu, ako neoddeliteľná súčasť našej rutiny a známka toho, že sme v bezpečí. Zas sme spolu. Vedieme tie isté rozhovory znova a znova, pretože možno nám niečo podstatné uniká.
Začína prvá vyučovacia hodina a naše dialógy sa stanú tajomstvami. Hlava sa vydáva na cestu v priestore a čase. Spomienky na leto a minuloročnú jar, keď sme vo vetre a daždi prešli zo Zoboru na Dražovský kostolík, a potom zaspávajúc chlipkali horúcu čokoládu v čajovni. A hneď ráno, na druhý deň, sme sa plavili po rieke. Nikto do nej nespadol. Keď sme trávili poobedia v slnkom rozpálenej Nitre a užívali sme si, že môžeme byť konečne všetci spolu. Zvončeky vždy vracali ľudí do reality. Či už na konci rozprávok, alebo na konci…akú hodinu sme to vlastne mali? To je jedno. Je prestávka a cez triedu letí niečo biele. Asi slová na stránkach zošita niekomu nedávali zmysel už príliš dlhú dobu, a tak ich učí lietať. Ani nevieme ako, a pred nami leží papier s načierno vytlačenými otázkami. A slová z letiaceho zošitu zrazu zmysel dávajú. Alebo im ho aspoň vymyslíme. No a potom je obed. Konečne… Možno nás len vidíte ako sedíme na chodbe na gauči a okolo nás lieta sivý šum. Pre nás sú to však názory, informácie, umenie, strachy, život, minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Začína hodina literatúry, a tak len šum presunieme do triedy a zrazu sa z nás stávajú básnici či literárni vedci, ktorí sa chcú dozvedieť každý jeden detail, zo života preberaného spisovateľa, aby si mohli čo najpresnejšie vyložiť jeho dielo. Alebo to bola občianska náuka a my sme boli filozofi? Možno sme mali fyziku a konečne sme osobne spoznali Wilhelma Conrada Röntgena. To je už teraz jedno. Zvuk zvončeka pretrhol našu myšlienkovú reťaz.
Teraz už lietame po chodbe ako kozmonauti. Snažíme sa objaviť všetky tajomstvá vesmíru naraz a možno preto sme stále takí zmätení. Odchádzame. Je to bodka? Je to bodkočiarka? Dostane sa tento deň do našej biografie? Dostane sa do nej vôbec niečo zo strednej školy? Bude to strohá veta, odstavec či kapitola? Uvidíme, teraz však najviac záleží na tom, aby sme pri ďalšom východe slnka znova nastupovali do autobusu a aby náš ďalší život bol hodný zvečnenia v knihe.

Modrý deň

Niekedy mám pocit, že každý môj deň je rozdelený na desať lyžíc. Ani viac, ani menej. Presne desať hlbokých polievkových lyžíc. Dá sa najesť z desiatich polievkových lyžíc? Dá sa utopiť v desiatich polievkových lyžiciach?
Nestačia mi, no viac moje telo nedokáže zjesť. Každá lyžica, tak bežná pre ostatných, tak prostá, je pre mňa chcené zlo. Váha navyše, ktorú chcem niesť, ale zároveň mi láme ramená. Nič iné mi však neostáva. Každý deň si jednu za druhou vložím do úst, pretože nemám na výber.
Ráno vstanem, umyjem si zuby, zamračím sa do zrkadla, oblečiem sa, znova sa zamračím do zrkadla a vychádzam von do sveta samých lyžíc. Za rohom na plote ma čaká moja prvá lyžica, ktorú poslušne vypijem. Nastúpim do autobusu a autobusár mi namiesto lístku vkladá do úst ďalšiu lyžicu. Zamýšľam sa nad tým, že nie je ani sedem hodín ráno, ale pokračujem ďalej v uličke autobusu a snažím sa nemyslieť už na tie dve lyžičky žblnkajúce v mojom bruchu. Sadnem si a pozerám sa na nemých ľudí s tmavým pohľadom. Nedá sa im to vyčítať. Vystúpim a pár krokov sem, pár krokov tam ma privedú pred moju školu. Na vrátnici má čaká tretia lyžica. Tváre ľudí, ktorí sú mi dennodenne ochotní darovať nejakú tú lyžicu, neberú preč trpkú chuť, čo mi ostáva na jazyku. Moja prvá hodina. Test. Stiahnuté hrdlo mi znemožňuje prehltnúť ďalšiu lyžicu, ktorú učiteľka rozdáva spolu s testom. Ale prehltnem a modlím sa, aby štvrtá lyžica naozaj ostala spolu s tými predošlými troma v mojom žalúdku. Po poslednej hodine sa lúčim so stenami školy a už na mňa čaká vrátnička s ďalšou lyžicou.
O niečo plnšia sa prechádzam až k autobusu, ktorý plný ľudí s čiernotou za očami pre mňa znamená ďalšiu lyžicu. Každý výmol mi pripomína obsah môjho vnútra a žblkanie sa snažím utíšiť hudbou v mojich ušiach.
Som doma. Konečne. Možno dnes zvládnem vypiť viac lyžíc. Možno to dokážem. Nádej mi tečie v žilách, zatiaľ ako kráčam do sprchy. Voda z hlavice mi napúšťa ďalšiu lyžicu. Idem sa najesť a pritom, čo iné, pijem ďalšiu lyžicu. Moje viečka začínajú byť ťažšie, ale nádej putujúca mojím telom ma udržuje sedieť rovno. Obhliadnem sa. Špinavý riad. Pozriem vpred. Pes, ktorý drží v ústach koniec lyžice a pozerá na prázdnu misku pred sebou. Nedá sa mu to vyčítať. On nechce byť pre mňa ďalšou lyžicou. Ani budova v ktorej žijem ňou nie je zámerne. Ale sú. A preto sa k nemu nakloním, nasypem mu jedlo, pohladkám ho a poďakujem mu za lyžicu, ktorú mi ochotne podá.
Pri umývaní riadov začínam cítiť váhu toho, že mi zostáva miesto už len na jednu lyžicu. Ale ja som chcela toho toľko ešte robiť. Obhliadnem sa von oknom a pod modrastým svetlom oblohy vidieť cyklistov a ľudí na prechádzke. Prídem do svojej izby a na poličkách sú poukladané knihy, ktoré som mala v pláne čítať už pred dobou dlhšou ako si dokážem pamätať. Ale keď sa pozriem bližšie, tak na knihách sú položené lyžice uviazané k ich chrbtom. Z môjho bicyklu, ktorý je domovom pre viacerých mnohonohých tvorov, visí takisto lyžica. Tak krásne sa trbliece pod poludňaším slnkom. Na čo mi pohľad spadne je zrazu neodvratne spojené s ďalšími lyžicami. Ale ja už mám miesto len pre jednu. Už nevládzem viac. Myslela som si, že môj žalúdok sa dnes schopí a vytvorí miesto pre pár viac. Verím v to každý deň. A každý deň si sadnem a vezmem do rúk jedinú vec, ktorá mi do úst nenúka ďalšiu lyžicu. Modré svetlo mi ožiari tvár a ja na obrazovku hľadím a hľadím, a hľadím a užívam si, že mi neponúka lyžice. Neponúka mi vlastne nič, neponúka mi lyžice, neponúka mi radosť, neponuká mi hnev. Neviem vtedy či ja zabíjam čas alebo či čas zabíja mňa. Ale je mi to jedno. Deväť lyžíc v mojom systéme zaručilo, že mi to je jednoducho ukradnuté.
Pred spaním požijem poslednú lyžicu, keď sa po dlhej debate mňa a mojich učebníc dohodneme na ich otvorení. A potom si lahám do postele. A snívam nad tým ako raz budem mať žalúdok dosť veľký na to, aby sa mi doň zmestilo viac ako len desať lyžíc. Budík ma presvedčí o tom, že je nový deň. Nový deň vo svete s mojimi desiatimi lyžicami.