To, že už deväť rokov učí angličtinu a matematiku v prevažne bilingválnych triedach a je triednou 3.Aj všetci dávno vieme. No to, že sa jej čitateľský vkus pohybuje od romantickej beletrie až po trilery, aké je jej životné motto, kto je jej vzorom a oveľa viac mi pani profesorka Šonkoľová prezradila v rozhovore pre Ozvenu. Tak sa začítajte a nechajte inšpirovať kúskami jej životnej filozofie!

Sofi: Pred Goliankom ste niekde učili?
P. p. Šonkoľová: Začínala som na strednej odbornej škole, ktorá bola dokonca súkromná, takže to bol taký inší zážitok. V každom ročníku tam bolo len po jednej triede žiakov a samotná organizácia fungovala úplne inak. Potom som prešla na základnú školu, kde som bola aj počas materskej dovolenky a tiež to bola dedinská škola, kde sme fungovali s oveľa menším počtom študentov. Keď som sa sem odtiaľ dostala, bol to taký menší šok, lebo tu je tak 10 až viacnásobok toho, s čím som pracovala predtým, no bola to celkom pozitívna zmena. Základná škola bola síce fajn, ale priznám sa, že som asi viac vo svojich živloch a viac si užívam prácu so staršími študentmi, takže mi to tu tak akurát vyhovuje. A nie malá zmena bola aj to, že som na túto školu išla kvôli bilingválnemu štúdiu, čo bola asi najväčšia výzva, akú som dovtedy zažila. Dovtedy som všetko brala tak akosi… automaticky. No potom prišlo toto a aj keď som to neplánovala, celkom som si to užívala.
A teraz je človek už taký pokojnejší, už vie, čo a ako, ale vždy sa nájde niečo nové, vždy sú iní študenti, každým rokom sa mení mentalita študentov aj nás, lebo aj my sa samozrejme meníme. Darmo niekto hovorí, že učiť je v podstate o tom istom, že sa opakujeme, ja s tým celkom nesúhlasím, lebo nie je trieda ako trieda. Čo s jednou triedou nejako funguje, to s druhou vôbec nemusí, takže vždy je to aj taká menšia výzva, aj zážitok.

Sofi: Spomínali ste, že sa Vám tu páči viac ako na základnej škole. Je to kvôli študentom, alebo kvôli tomu, čo učíte?
P. p. Šonkoľová: Vekovo mi to tu je bližšie, no aj to, čo učím je predsa len zaujímavejšie. Je to ale aj väčšia výzva, nad hodinami sa treba viac zamýšľať a pripravovať ich, takže je s tým aj viac roboty. Predtým, na základnej, som teda mala viac voľného času, ale aj tu sa dá samozrejme nájsť.

Sofi: Dobre, takže keď ten voľný čas máte, ako ho využívate?
P. p. Šonkoľová: Keď ho mám, rada behávam, nezávisle od počasia. Niekedy mám ale veľa povinností alebo zaúraduje lenivosť, tak sa k tomu neviem dostať, no teraz by som opäť chcela začať. A okrem toho veľmi rada čítam, v podstate všetko od trilerov cez detektívky až po romantiku a tiež rada pečiem koláčiky rôznych druhov.

Sofi: Boli ste aj na Spartanovi, však?
P. p. Šonkoľová: To skôr manžel, on je veľký fanúšik a vždy ma prehovára aby som išla s ním. Niečo v štýle Spartana som vyskúšala skôr v takej nesúťažnej forme, s menším množstvom prekážok. Aj teraz najbližšie ideme na Kubínsku Hoľu na trailovú súťaž, takže tam pôjde skôr o beh.

Sofi: Beh je teda taká srdcová záležitosť…
P. p. Šonkoľová: Aj áno. K tomu ma tiež priviedol on, lebo začal behávať a mňa celkom štvalo, že si len tak sedím doma, tak som s ním šla a akosi mi to prischlo :).

Sofi: Vráťme sa opäť trošku do školy. Máte aprobáciu matematika angličtina, čo je celkom nezvyčajné. Prečo práve tieto predmety?
P. p. Šonkoľová: Toto je taká typická otázka – ako príde matikár k angličtine? Ja sa musím priznať, že nemám veľmi dobrú pamäť, čo si viete mnohokrát overiť aj vy, moji študenti alebo u môjho drahého *smiech*. Ale matematika je skôr o logických postupnostiach a vypracovaní úloh, ide tam o rozmýšľanie, rovnako ako v angličtine, ktorá sa tiež zakladá na nejakých pravidlách. Je to pre mňa jednoznačné, lebo si neviem predstaviť, že by som učila napríklad dejepis, to by nedopadlo dobre :). Učenie mi bolo ale vždy srdcu blízke, takže boli matematika a angličtina jednoznačnou voľbou.

Sofi: A keby ste neučili, kým by ste chceli byť?
P. p. Šonkoľová: Boli krátke obdobia, počas ktorých som sa rozhliadala, skúmala aké mám možnosti. Zamýšľala som sa nad prekladateľstvom, čo by mohlo byť celkom zaujímavé. Je to predsa spojenie angličtiny a čítania. No neskôr som prišla na to, že by to pre mňa zaujímavé nebolo, lebo veľmi rada pracujem s ľuďmi, takže by to nefungovalo.
Ešte možno práca v turizme, opäť s jazykom a k tomu ešte spoznávanie sveta… Musím sa ale priznať, učiteľkou som chcela byť už od 4.triedy základnej školy, kedy som hrou na učiteľku a žiakov terorizovala brata a sesternicu. Samozrejme, že ma za to mali veľmi radi :D.

Sofi: Aj vám zvykli hovorievať, že sa na učiteľstvo hodíte?
P. p. Šonkoľová: Párkrát som to počula, to áno. A teraz sa veľmi teším, že som učiteľkou, vyhovuje mi to.

Sofi: Keby ste sa mohli vrátiť k vášmu základoškoskému ja, čo by ste jej odkázali?
P. p. Šonkoľová: Že život bude fajn, treba ísť ďalej. Ja som rada že som tu, som veľmi šťastná, že mám tú rodinu, ktorú mám a žijem ako žijem. Možno sú drobnosti, ktoré by sa dali spraviť aj inak, ale zásadné veci by som určite nemenila. Vyhovujú mi také, aké sú. Nemám nejaké veľké plány stať sa milionárkou alebo slávnou osobnosťou a sedí mi ako žijem.

Sofi: A ak by ste mohli odkázať niečo nám, študentom Golianka, čo by to bolo?
P. p. Šonkoľová: Že život je fajn a treba si ho užívať. Tak, ako som hovorila aj sama sebe – ono to dopadne dobre. Netreba sa obávať a stresovať nad vecami, ktoré možno niekedy ešte ani nie sú lebo človek je stvorenie, ktoré občas zapanikári, ale to ani netreba, lebo si ten stres veľakrát privoláme a spôsobujeme si ním problémy. Ak sa samozrejme problém vyskytne, treba ho riešiť, a ak treba, tak aj s pomocou.

Sofi: K tomuto pohľadu ste dospeli, alebo ste to vždy nejako mali v sebe?
P. p. Šonkoľová: Ja som celkom osobou, ktorá sa nerada dopredu zamýšľa nad možnými problémami, snažím sa ich riešiť, keď sú už tu. Bohato mi stačí ten moment venovať problémom, nie ešte aj obdobie predtým.

Sofi: Kto je váš najväčší vzor?
P. p. Šonkoľová: Myslím si, že moja povaha súvisí s tým, ako som bola výchovávaná a teda sú to moji rodičia. Nemôžem si vybrať jedného z nich, ktorý je pre mňa hlavným vzorom, takže budú obaja. Čo sa týka ich osobností, sú absolútne odlišní. Kým mamina je ten typ, ktorý panikári, no zároveň je veľmi nápomocná a tak mi v tomto vždy radila. Niekedy mi dávala aj nechcené rady, ale maminky sú už raz také…*smiech* Ona je tá, ktorá ma naučila riešiť problémy keď nastanú.Môj ocino je na druhej strane ten najpokojnejší a najpracovitejší človek akého poznám. Tiež je pre mňa veľkým vzorom aby som na sebe pracovala, neodsúvala veci ale ich naopak riešila.Oni sú pre mňa najväčším vzorom, ideálom. Veď to sa inak ani nedá.

Sofi: A ešte posledná otázka. Aký sen by ste si ešte chceli splniť?
P. p. Šonkoľová: Naozaj neviem. Sem tam mi možno napadne, čo by som skúsila, no nie sú to veľmi stále myšlienky – lebo hneď odídu, takže moje sny nie sú také veľké. Ako človek sa chcem ešte niekde posunúť. Nejakú tú dobu už robím kvázi to isté. Možno by bolo dobré posunúť sa v rámci vedomostí, niečo nové sa naučiť. Trošku sa na seba hnevám, že som zanechala nemčinu, s ktorou som sa zaoberala ešte na strednej a teraz sa mnohokrát snažím niečo preložiť a nie je to také ľahké. Takže by som svoje vedomosti mohla osviežiť práve tou nemčinou.

Pani profesorke Šonkoľovej veľmi pekne ďakujem za príjemný rozhovor a som si istá, že nie som jediná, ktorá si z neho niečo odniesla 🙂

 

[text: Sofia Sitárová; foto: Adam Kožík]