Straight Flush

Tichou izbou sa ozvalo decentné zakašľanie. „Showdown vážení!“ natešene sa poobzeral muž v zelenom saku.
Jeho oblek istotne stál milióny. Preblesklo mi hlavou. V momente, keď sme nadviazali očný kontakt, som s vážnym výrazom vyložil karty na stôl ako posledný. Pohľad mi padol na karty mojich spoločníkov a víťazoslávne som sa uškrnul: „Zdá sa, že sa na mňa šťastena neprestajne usmieva…“
„Chlapče, ak by som vám s mojím dlhoročným skóre nedýchal na päty, myslel by som si, že nás ťaháte za nos! Straight Flush človek nevidí každý druhý deň!“ zasmial sa pobavene dealer, v očiach sa mu však odrážalo podráždenie. Vyhral som už tri kolá z piatich, memorovanie kariet sa predsa len vyplatilo. Ak sa však neustriehnem, bezpochyby ma odtiaľto vyhodia.
Títo zazobanci by si mali majetok lepšie strážiť. Na to, ako neochotne ho posúvajú druhým, s ním hazardujú akoby ho nasledujúce ráno nechceli ani vidieť. Nutkanie vysloviť túto myšlienku nahlas som, prirodzene, potlačil. Môžem byť zvyknutý mať srdce na jazyku ako len chcem, ale v tejto spoločnosti? Zjedli by ma zaživa. Ak si k tomu spomeniem na ich kriminálne spisy, pravdepodobne aj doslova. Nečudo, že si dokážu dovoliť nekresťansky drahé obleky či pravidelné pokrové hry, keď ich príjmy tvoria spreneverené peniaze spolu s predajom „znaleckých posudkov“, ktoré s veľkou radosťou vydávajú.
„Ta čo? Dáme ďalšiu partičku gentlemeni?“ mastil si ruky vedúci.
„Uff, ja nie, na dnes mi stačilo, páni,“ postavil som sa, pozerajúc na náramkové hodinky.
„Ale, ale, takto skoro? Veď sme ani nezačali!“ zapotácal sa môj pravicový sused, v snahe schytiť ma pod rameno, a tak ma udržať pri stole. Ja som sa mu ale šikovne vyhol. Gin a tonik je skvelý nápoj ak sa chcete dostať do nálady, ak mu, samozrejme, nechýba tonik. Potom pomer alkoholu daného koktailu výrazne stúpne.
„Obávam sa, že môj odchod je nediskutabilný. Priateľka ma čaká doma, máme výročie…“ dovysvetľovať na mieru šitú výhovorku mi nedovolili. Prerušilo ma zborové pískanie a citoslovcia porozumenia.
„No tak to je iné! Pozdrav priateľku a nezabudni nám ju nabudúce prísť ukázať!“ žmurkol na mňa priateľsky pán v zelenom obleku. Zapálil si ďalšiu cigaru a obrátil sa k zvyšku prítomného osadenstva. Myslím, že ho volajú Stanley, ale ruku do ohňa by som za to nedal. „Ako sa tá tvoja priateľka volá, mimochodom? Je zaujímavé, že si nám ju ešte nespomenul,“ prebodol ma pohľadom.
DOŠĽAKA! Tuší niečo, neviem ako, ale niečo vie!
„Olívia,“ odpovedal som rozhodne, udržujúc očný kontakt.
„A nie je náhodou blondínka? Počul som totiž-“
„To by stačilo Stanleyyy,“ zavyl opitý, stále hľadajúc jednoduchú cestu k jeho sedadlu, „ak on nechce hrať, nech sa prace! Lepšie pre nás, nie? Neviem ako vy, ale ja mám stále žetóny, ktoré na mňa volajú. Miň ma!“ Pri poslednej vete tvrdo padol na stoličku.
„Budiš,“ povzdychol si Stanley, „no nezabudni na našu ďalšiu partičku. S radosťou si žetóny vezmem späť kamoško.“ Nechutne sa uškrnul.
V kostiach ma zamrazilo. Ak nám to dnes nevyjde, môžem sa len modliť, keďže v opačnom prípade si ma náš milovaný Stanley nájde aj na konci sveta. Úsmevne som prikývol.
„To si prirodzene nenechám ujsť.“ s čím som opustil šerú miestnosť. Neuvedomil som si, aký puch tam bol, pokým som nevyšiel na čerstvý nočný vzduch.
Na policajnú stanicu som sa vydal nemalou okľukou, pre prípad, že by za mnou niekoho poslali. Ale cesty boli prázdne. Tiché. Priam opustené. Naskočila mi husia koža. V tom okamihu som si pripomenul, že paranoia mi ani zďaleka nepomôže. Treba sa sústrediť na fakty a tie výrazne svedčili o ľudskej neprítomnosti. Zaparkoval som v tieni, kam pouličné osvetlenie nedočiahlo a zvyšok cesty som sa vybral pešo. Na recepcii ma privítala pani s unaveným úsmevom. Z videnia sme sa poznali veľmi dobre.
„Kapitán Oliver…?“
„Je v kancelárii. Och, spomínal, že môžete vstúpiť bez klopania a poslal ma kúpiť šišky aj kávu,“ prerušila ma recepčná „ktoré doteraz podozrivo sedia na jeho stole, úplne nedotknuté. Chce vás prekvapiť, som si priam istá. Ale to samozrejme nemáte odo mňa.“ potichu sa zasmiala a sprisahanecky na mňa žmurkla.
„Ďakujem. O ničom som nepočul, spoľahnite sa.“
„Tak to teda dúfam!“ usmiala sa a ja som zamieril do kapitánovej kancelárie. Aj napriek pripomienke som zo zvyku zaklopal.
„Nechcel si ma vidieť, alebo ťa zdržali?“ uškrnol sa.
„Stanley niečo tušil, šiel som okľukou.“
„Sledovali ťa?“
„Nemyslím si.“
„To nie je veľmi presvedčivé…“
„Cesty boli prázdne, nikde nikoho.“
„Tak prečo tá neistota?“
„Celou cestou som mal nepríjemný pocit, akoby…“
„Oh drahý, nebodaj sa bojíš tieňov? Či skôr duchov? Tmy?“
„Kapitán Oliver!“ buchol som ho do ramena.
„Pozor pane, ublíženie na zdraví je trestný čin. Nehovoriac o napadnutí príslušníka policajného zboru! A nevolaj ma kapitán, preboha, Oliver je viac než dosť. Človek by si myslel, že po rokoch spolupráce sa cez podobné zdvorilosti prenesieme. Ponúkni sa,“ otvoril krabicu so šiškami, „a poďme k veci. Máš žetóny?“
„V celej svojej kráse.“
„Tentokrát aj s otlačkami dúfam.“
„Nebodaj mi nedôveruješ, Oliver? Žetónov mám nespočetne, vyložil som Straight Flush!“ usmial som sa.

   

[text: Henry Drábek; foto: vlastné zdroje]