Sloboda prejavu je naše právo povedať čokoľvek, čo chceme, vtedy, kedy chceme. Značná časť ľudí sa domnieva, že táto definícia vystihuje podstatu slobody prejavu. Avšak v skutočnosti ide o omyl. Sloboda prejavu je právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu akýmkoľvek spôsobom. Toto právo sa teda vzťahuje na myšlienky akéhokoľvek typu, vrátane tých, ktoré by mohli byť klamlivé, diskriminujúce či hlboko urážlivé.


Napriek tomu ide o základné ľudské právo, ktoré posilňuje všetky ostatné ľudské práva a umožňuje spoločnosti rozvíjať sa a posúvať sa vpred. Bez schopnosti voľne vyjadriť svoj názor by sme prišli o našu najúčinnejšiu zbraň v boji za zmenu. Ľudské práva sú dlhé roky nehynúcou témou nielen medzi politikmi, ale aj bežnými občanmi.

„Ľudia požadujú slobodu prejavu ako náhradu za slobodu myslenia, ktorú používajú zriedka.“ Søren Kierkegaard

Keď dnes hovoríme o týchto právach, väčšina z nich by nebola zrealizovaná bez slobody prejavu. Prečo je to tak?  Len sa zamyslite nad históriou – zákaz žien voliť, hrozné pracovné podmienky v baniach… –  sloboda prejavu je dôležitá, pretože pomohla zmeniť tieto veci. Počas rokov nestratila význam a aj v dnešnej dobe hrá aktívnu rolu v boji za ľudské práva – hnutie BLM (Black Lives Matter), LGBT komunita, Afghanistan, obchodovanie s ľuďmi, práva žien/rodová rovnoť, práva robotníkov… Právo prejavu sa však netýka len ľudských práv, bez neho by boli debaty ohľadne klimatických zmien, terorizmu, technológií, multilateralizmus (spolupráca medzi troma a viacerými štátmi), nemožné.

Dejiny nám potvrdzujú, že právo na prejav je kľúčové ako k technologickému, tak aj k sociálnemu pokroku. Kde je teda háčik? Problém sme už naznačili. Ľudia často nesprávne interpretujú rozsah práva prejavu a zneužívajú ho. Veľa z nás si toto može všimnúť pri každodennom živote, či už pri argumentoch na sociálnych sieťach alebo v reálnom svete. Ide hlavne o klamlivé a primitívne tvrdenia, ktoré ľudia šíria s jediného dvôvodu, a to je fakt, že môžu.

Spomínaný problém spočíva v tom, že ľudia si často neuvedomujú následky týchto tvrdení.  Sami ich absurditu obhajujú svojim právom na voľný prejav, no sú pobúrení, keď im niekto protirečí a spochybní ich tvrdenia. Napriek tomu, že ostatní ľudia majú taktiež právo vyjadriť svoj vlastný názor a kritizovať ten ich. Takáto výmena názorov často vedie k urážaniu, bezvýznamným hádkam, niekedy aj k vyhrážaniu či diskriminácii.

To všetko je spôsobené neschopnosťou brať do úvahy názory iných a odmietaním pozrieť sa na veci z iného uhla pohľadu. Takáto forma slobody prejavu nás nikam neposúva, o čo viac, ako spoločnosť nás spomaľuje. V dnešnej dobe máme prístup k internetu, kde je ľahké natrafiť na ľudí s podobnými názormi ako sú tie naše,  resp. na ľudí s názormi k našim opačnými. No zaťato zaujať postoj a bojovať zaň aj na úkor iných nikomu nepomôže. Mali by sme si uvedomiť, že rovnako ako máme právo na slobodu prejavu, máme aj právo na slobodu myslenia.

„Šírenie dezinformácií nespadá pod slobodu prejavu,” tvrdí Inštitút ľudských práv

V časoch plných kontroverzných tém by sme nemali bezhlavo rečniť. To, že svoj názor vyjadriť môžeme, predsa nie vždy znamená, že by sme mali. Namiesto skrývania sa za naše práva na slobodný prejav a využívanie ich na obranu našich argumentov, by sme pre zmenu mohli častejšie využívať našu slobodu myslenia, a predtým ako niečo povieme, si premyslieť, či by sme našimi tvdeniami niekomu zbytočne neublížili.

[Natália Sovičová; foto: net]

 

View this post on Instagram

 

A post shared by Zmudri (@zmudri.sk)