Verte vo svoj talent a schopnosti, netrápte sa tým, čo vám nejde. Môj život na Golianku nebol úplne ružový, no naštartovalo mi mozog. Toto sú slová našej bývalej žiačky Kataríny Kubošiovej, dnes ako v Česku tak

i na Slovensku známej textárky a speváčky Katarzie.

Katarzia pochádza z Nitry, dnes má 33 rokov a žije v Prahe. Po Golianku pokračovala na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Hrá od roku 2012 a vytvorila texty a hudbu k predstaveniu Antigona pre SND a získať stihla už aj niekoľko cien.

Keďže sa bavíme o Golianku, aký bol všeobecne pre teba život na tejto škole?

Môj život na Golianku nebol úplne ružový. V časoch, kedy som chodila ja, na osemročné do programátorskej triedy a neskôr posledná dva roky do normálnej štvorročnej, sa ešte úplne nepodporoval individualizmus, neviem ako to je teraz, ale ja som sa cítila dosť unavene z predmetov ako matematika fyzika a chémia. No, mala som dojem, že všetci študenti musia vedieť všetko a netoleruje sa fakt, že nie každý je dobrý na všetko. Za matematiku a fyziku som trpela denne a každá blížiaca sa hodina bola moja nočná mora, neznášala som to a vôbec ma to nezaujímalo. Zároveň si myslím, že Golianko je naozaj skvelé gymnázium a dnes som za tento mierne tvrdý prístup vďačná.

Prečo?
Mnohí moji spolužiaci žijú po celom svete a pracujú na naozaj zaujímavých pozíciách, dostali sa na najlepšie školy, čo by sme bez disciplíny, ku ktorej nás viedlo Golianko, možno nezvládli. Ja si myslím, že toto gymnázium zo mňa tiež urobilo inteligentného človeka, schopného sa o seba v živote postarať, obracať sa a nebyť úplné tupelo. Naštartovalo mi mozog v najlepšom slova zmysle.  Zároveň teda musím ale dodať, že niektorí profesori podporovali moje hudobné ambície. Každý rok sme mali v divadle benefičný koncert, ktorý sme organizovali pre rodičov a tam sme mali rôzne vystúpenia, tanečné, hudobné, komediálne a spol., mohol vystúpiť každý, kto chcel. My sme mali niečo ako kapelu a chodili sme skúšať do skladu pri telocvični, Na škole sme mali veľa muzikantov, niekoľko huslistov, s ktorými sme každý rok zložili nejakú pesničku, čo sme hrali ako improvizáciu. Bolo tam niekoľko huslistov, Martin Danko, Matej Galgóci, Michal Petrík, niektorí z nich dodnes hrajú, viem že Michal žije vo Viedni a študoval tam prekladateľstvo nemčiny, myslím. Potom sme sa veľmi kamošili s Dominikou Titkovou, ktorá hrala na klavír a na saxofón a neskôr založila svoju vlastnú kapelu no a dnes bola jednou z finalistiek Československo má talent! S Dominikou sme hrali aj na stužkovej – ona mi pomohla s doprovodom na klavíri a ja som spievala. Profesori nás na skúšanie týchto našich koncertov vždy púšťali „nacvičovať“ a teda vlastne sme sa takto s radosťou vyhli niekoľkým hodinám matiky. S Michalom sme vždy skúšali duet. ja na flautu a on na husle, a takto sme každý rok hrali na benefičnom v DAB.

Pamätáš si nejakých učiteľov na Golianku?

Pamätám si niektorých veľmi dobre. V prvom rade si pamätám profesorku Žitňanskú, ktorá nás učila dejepis. Myslím, že na škole už nie je. Bola úžasná, vedela dať učivo do súvislostí a chcela po nás základné fakty, ale ona nás hlavne užila rozmýšľať v kontexte. To je niečo, čo podľa mňa na škole v týchto časoch chýbalo, viac vedenia ku kritickému mysleniu, nie len biflovanie. Mala som rada profesorku Ormisovú, aj keď ma angličtinu neučila, ale chodila som k nej na poobednajšiu jazykovku. Mala v sebe znamenité stopy britkého humoru, ktorý ma mega bavil. Samozrejme, moja obľúbená bola aj profesorka Soňa Kisová, s ktorou sme prebrázdili nejeden kút Európy so zborom, ktorý viedla. Mali sme bledozelené saká vo farbe loga školy, ale srdcom sme boli ružoví (pretože vtedy bolo Golianko natreté na ružovo). Pamätám si aj profesorku Földészyiovú, chodila som k nej na doučovanie z matematiky a pomáhala mi s mojimi trablami s týmto príšerným predmetom. Ale aj profesorka Miková, ktorá ma matiku učila, sa snažila ma pochopiť a robila si z mojej neschopnosti neurobiť chybu v každej rovnici aspoň srandu. Rovnaký prístup mala aj profesorka chémie Eva Karlubíková, ktorá bola tiež veľmi ľudská.

Aké boli tvoje najobľúbenejšie predmety?

Biola, angliš, hudobná, dejiny umenia, z ktorých sa v tom čase dalo maturovať, takže sme ich mali posledné 2 roky.

Čo si mala na Golianku rada?

Jedáleň, pretože to značilo, že je (takmer) po vyučovaní.

Ktoré predmety si nemala rada?

No, ako som už spomínala, mat fyz a programko mi tiež nešlo, ale dnes pracujem v počítačovom programe na skladanie hudby a veruže využívam aj fyziku. V časoch gymnázia by som nikdy neverila, že dokážem pracovať s inžinierskymi a technickými vecami v kompe. Občas ma mrzí, že sa neučila viac fyzika zvuku, to by som teraz potrebovala. Alebo teda skôr, že som vtedy asi nedávala pozor a dnes musím hľadať tutoriály na youtubku. Nemala som rada telesnú, lebo som bola lenivý knedlíček, ale neskôr na výške som začala behať a dnes pravidelne cvičím a už rozumiem, prečo je to dôležité, trochu pohnúť zadkom.

Čo by si odporučila mladým Goliankárom robiť?

Veriť vo svoj talent a schopnosti, ak cítite, že vám niečo ide dobre a niečo menej, netrápte sa tým a venujte sa hlavne tomu, čo vám ide dobre a ľahko, pretože vás to pravdepodobne v živote zavedie na správnu cestu a na vysokej už si vyberiete to, čo vás naozaj najviac baví. Ale ak ste pred maturitou a stále neviete, čo chcete študovať, ani tým sa netrápte. Ja som najskôr chodila na úplne inú školu a až po 2 rokoch na nej som

prišla na to, čo chcem študovať.

Ako vnímaš posun z teenagerských rokov?

No, je to obrovský posun. Odísť z malého mesta a zažiť život sama za seba je úžasné a obohacujúce a čaká tam na vás veľa nádherných zážitkov, nie len študentských, ale aj medziľudských.

Ako vieme tvoja mama je divadelná herečka, mala si nejaké spojenie s divadlom?

Toto bolo niečo, o čom každý v škole vedel a pravdupovediac mi to išlo dobre na nervy. Decká si mysleli, že mám protekciu, ale pritom to vôbec nebola pravda. Občas ma obťažovalo nitrianske malomeštiactvo aj v tomto smere. Aj keď som začala v 23 rokoch spievať a robiť pesničky, na Slovensku ma stále niekto zaraďoval do škatuľky s mamou a to ma tak otravovalo, až som sa odsťahovala do Prahy. Tu nikto netuší, kto je moja mama a darí sa mi tu napriek tomu oveľa viac, než doma. Lebo ako sa hovorí: doma nie si prorokom.

Si ešte v kontakte s niekým z GymGol?

Som. V Prahe žije aj moja spolužiačka Diana Burdová, ktorá bola vždy najlepšia z matiky a aj dnes pracuje v banke na vysokej pozícii. Diana bola „strašná“: išiel jej každý predmet, mala čisté jednotky a ešte k tomu vedela aj kresliť. Neznášali sme ju a zároveň za to milovali. Dnes som rada, že sme v kontakte, lebo ma veľmi zaujíma, ako žije ona, s úplne iným backgroundom ako človek: baba čo je najlepšia z matiky! Ešte som v kontakte s Vladom Lackovičom, ktorý odišiel už v sexte do USA a dodnes tam žije. Bola som s ním v New Yorku začiatkom decembra 2021, mal vlastnú marketingovú firmu, ktorú predal a teraz sa chystá študovať na Harvarde! Pomáha aj s organizovaním akcií pre Slovenský inštitút v New Yorku a v čase, keď som tam bola. sme práve robili event k 17. novembru, kde sme spomínali na to, aká dôležitá je pre nás sloboda a možnosť cestovať aj s veľvyslancom Slovenska.

Ako sa ti zmenilo vnímanie vecí oproti tej dobe?

Keď som chodila na gympel, život bol trochu nuda. Poznáte to, malé vreckové, žiadna slobodička chodiť hore-dole. Dnes som úplne iný človek, ako som bola na strednej, zažila som strašne veľa vecí a veľa som sa naučila. Napríklad vtedy som bola extrovert, čo sa stále predvádzal, dnes som brutálny introvert a neznášam pozornosť, najradšej by som bola, ak by som mala neviditeľný plášť a mohla by som z neho vyliezť len

keď idem na pódium spievať a hrať.

Akým povolaním si chcela byť?

Chcela som vždy byť herečka, ale bol v tom jeden háčik, nemala som na to talent. Nech som robila čokoľvek, strašne mi to nešlo a  videla som, že ostatným adeptom na herectvo to ide oveľa lepšie. Ja som ale potom prišla na to, že viem dobre písať a tak som išla študovať scenáristiku a dramaturgiu na filmovú fakultu a tam som bola spokojná.

Ako si sa dostala k písaniu textov a spievaniu?

Texty som písala úplne odmalička. Pamätám si, ako som písala v škole nejaký smiešny rap a čítala ho na záchodoch dievčatám počas prezliekania sa na telesnú a takto som ich zabávala a ak nie ich tak seba určite.

Máš 4 štúdiové albumy, mohla by si v krátkosti povedať čo vyjadruje každý z nich, prípadne nejaké pesničky?

Moje pesničky sú väčšinou o vzťahoch, alebo o nejakých problémoch, čo všetci vo vzťahoch poznáme a zažívame, o osamelosti, ale aj smiešnosti života.

Naspievala si album Antigona v spolupráci s SND. Aká bola spolupráca a tvorenie daného albumu k hre Antigona? Čo bolo inšpiráciou pre texty?

Texty som písala podľa predlohy – Antigony od Sofokla, Našla som si niekoľko tém, o ktorých som chcela napísať a tieto pesničky sme potom vložili pomedzi jednotlivé divadelné scény. K tejto spolupráci ma zavolal Ondrej Spišák, režisér, ktorý je tiež pôvodom z Nitry a dodnes tam žije. Je to úžasný človek a režisér a jeho otec bol kedysi riaditeľom v Starom Divadle, ktoré sa volalo Staré divadlo Karola Spišáka. Potom prebrali vedenie iní ľudia a všetko sa to už pokazilo a dnes to divadlo nie je také zaujímavé, ako v tej dobre. Stretávali sme sa tam každý piatok, ako teenageri a oslavovali umenie a život.

Tvoja najviac počúvaná pesnička na Spotify je Milovať s Hudbou, o čom je táto pesnička?

Tá pesnička je o tom, že hudba ma vždy zachráni od smútku a samoty a je pre mňa najviac napĺňajúci element.

Čo plánuješ do budúcna?
Za chvíľu vydávam nový album. Takže budem zvedavá, keď si ho vypočujete a spravíte si na neho názor sami. (album je v tejto chvíli už vydaný a volá sa n5 – pozn. red.)

[Branislav Grznár; foto: súkromný archív, net]