Pamätáte si ešte časy, kedy dotykové mobily neboli tak populárne a nemal ich každý človek? Keď sa ako jeden z najpopulárnejších dotykových mobilov predával Hello Kitty verzia? Ach, ten snívalo mať každé dievčatko na prvom, možno aj druhom stupni. Ja som mala ružovú Nokiu a poviem vám, všetci mi ho závideli. Dokonca som na ňom mala prilepený aj ružový trblietavý kamienok.

Odvtedy však uplynulo veľa času (a nie, nepriznávam sa, že som stará) a „tlačítkový“ telefón som v ruke nedržala ani nepamätám. Čiže moje schopnosti ovládať toto zariadenie zoslabli a spomienky naň vybledli. Dokonca aj moja babka používa dotykový mobil! Čiže keď ma v autobuse postaršia pani oslovila s otázkou: „Slečna, neviete ako sa mažú tieto fotky?“, úplne ma zaskočila.

 

Po náročnom dni som sedela v autobuse, poznáte to, snažíte sa nezaspať ale zároveň spíte s otvorenými očami. Dívala som sa von z okna a v periférnom videní som spozorovala, ako sa ku mne naťahuje niečia ruka. Poklepkala ma po pleci a pani, cez uličku, sa na mňa obrátila s prosbou v očiach, či jej pomôžem. Ja, človiečik čo sa zakaždým snaží podať pomocnú ruku, som jej pozrela do telefónu a pocítila som to známe ticho v hlave, ako pri nečakanej odpovedi v škole. Tlačidlá mi prišli cudzie, obrazovka bola maličká, a keď som nikde neuvidela slovo „vymazať“, vzdala som to. Počas toho trápneho ticha medzi nami som hľadala tú jednu vec, ktorá by rozzvonila v hlave zvonček a ja by som si zázračne spomenula. Márne som však blúdila očami po obrazovke. Fotka jej spiaceho manžela bola príliš veľkým rozptýlením. A tak som len pokrútila hlavou a smutne odvetila, že netuším, ako sa toto zariadenie ovláda.

Celou cestou domov som dumala nad tým, ako som to kedysi vedela a aké dobré staré časy to boli, keď sme v škole miesto Candy Crush hrávali hadíka.

[Ema Benčíková; foto: net]