Niekedy máme možno pocit, že o ľudských právach viac netreba hovoriť. Žijeme v dvadsiatom prvom storočí a niečo také už viac nie je potrebné. Za posledných sto rokov svoje práva získali všetky rasy, ženy, či ľudia s inou sexuálnou orientáciou – všetci majú volebné práva, právo na rovnaký plat, občianstvo, rovné zachádzanie a po ich niekdajšom utláčaní už nie je ani stopy. V zákonoch je zakotvené, že všetci ľudia majú rovnaké práva, bez ohľadu na ich pohlavie, farbu pleti, vierovyznanie, orientáciu, vek a ďalšie iné faktory. Stanovili sme medzinárodné dni hovoriace o jednote v rozmanitosti, slobode, rovných právach pre všetkých, a tolerancii.

Ak vám tieto slová pripadajú trochu utopisticky, či máte pocit, že nehovoria celú pravdu, nie ste na omyle. Pred menej ako dvadsiatimi rokmi bolo v Africkom štáte Uganda viac ako 20 000 detí v otroctve, využívaných v armáde, či sexuálne zneužívaných. Je to práve Uganda, kde sa v posledných rokoch stupňuje nenávisť voči ľudom s inou ako heterosexuálnou orientáciou, a homosexuálne vzťahy sa trestajú doživotím vo väzení. Dodnes milióny ľudí v Afrike žijú v neľudských podmienkach, bez prístupu k pitnej vode, liekom, jedlu a vzdelaniu. V Severnej Kórei panuje diktátorský režim, demagógia, krajinu sužuje nedostatok potravín a lekárskej pomoci. V mnohých ázijských a afrických krajinách sú deti nútené pracovať, bez žiadnych práv, ktoré by ich chránili, a aby uživili svoje rodiny sú často nútené robiť najťažšie a najmenej platené práce. V Mjanmarsku, po vojenskom prevrate pred tromi mesiacmi prišlo o život viac ako 750 ľudí. Ľudí aj vo veku žiakov nášho gymnázia, ktorí sa snažia bojovať proti tvrdej vojenskej diktatúre.

Ale porušovanie ľudských práv nie je niečo, čo sa týka len krajín, ktoré sú od nás vzdialené. Nie je to niečo, čo vlastne nemôžeme zmeniť. Nie je to niečo, čo sa nás netýka. Nie je to len problém tých „zaostalých“, tých „krajín tretieho sveta“. Ak pre vás každodenná realita miliónov ľudí na kontinentoch nám neznámych, či vzdialených, nie je dostatočným príkladom, skúste pokračovať v čítaní.

Sviatlana Cichanovská bola oficiálne prijatá u prezidentky SR Zuzany Čaputovej

Bielorusko leží 1000 kilometrov severovýchodne od Slovenska. Nachádza sa v Európe, má len o 4 milióny viac obyvateľov ako naša krajina. Od posledných volieb v krajine, v auguste minulého roka, zažíva krajina teror, ktorý spustili tvrdé zásahy voči demonštrantom. Voči ľudom, ktorí vyšli do ulíc, podľa svojho ľudského práva protestovať a vyjadriť nespokojnosť. Desiatky ľudí bolo nespravodlivo zatknutých, niektorí prišli o svoje životy. Novinárov informujúcich pravdivo o dianí v štáte režim bieloruského prezidenta Lukašenka, ktorý sa sa svojej funkcie drží už 27 rokov, tvrdo stíha. Pred pár dňami bolo lietadlo, ktoré viezlo bieloruského novinára, nútené pristáť v Minsku a novinár Roman Pratasevič je odvtedy väznený. Svetlana Cichanovská, ktorá sa po zatknutí svojho manžela, stala vedúcou postavou opozície v krajine a protikandidátkou prezidenta Lukašenka, žije v exile.

V celom západnom svete sa stupňuje rasová nenávisť a extrémizmus. Polovica afro-američanov zažila rasovú diskrimináciu. Spojenými štátmi americkými, ktoré všetci z nás poznáme z filmov, kde sa sústreďuje hudobný a zábavný priemysel, otriasa policajná brutalita a masové streľby v školách. Hnutie Black Lives Matter dlhé mesiace upozorňovalo na nespravodlivosť a násilie, ktorých terčom sa stávajú černosskí občania. Pri ceste domov z práce, pri šoférovaní, vo svojich vlastných domoch. Od polície, ktorá ich má chrániť.

V nie tak vzdialenom a neznámom Rusku sú muži a ženy mučení a zabíjaní kvôli ich sexuálnej orientácií. A tento zoznam tu nekončí.

Poďme však ešte bližšie. Do našich stredoeurópskych končín. V ankete „koho by ste nechceli za suseda“ sa množstvo európanov vyjadrilo „človeka inej rasy“. Slovensko je krajinou s najťažšou integráciou menšín, napriek tomu že cudzincov tu žije v rámci EÚ mimoriadne malé množstvo. Na Slovensku sa viac než štvrtina žien stretla s fyzickým alebo sexuálnym násilím zo strany ich partnera. Domáce násilie je páchané tak na ženách ako na deťom v približne štvrtine domácností. No znásilnenie a sexuálne násilie nie je problémom s ktorým sa stretávajú len ženy. Slovenský trestný zákonník však napriek tomu definuje znásilnenie len pre ženské obete, a mužské obete zostávajú často nevypočuté, či zosmiešnené svojím okolím.

V Slovenskom parlamente sedí strana, ktorej predseda bol uznaný za vinného z podpory a propagácie fašizmu. Dennodenne sa na internete stretávame s antisemitskými názormi, s komentármi, ktoré posielajú rómsku časť obyvateľstva do plynu, či želajú smrť deťom, len preto, že majú inú farbu pleti. A niekedy to nezostáva len pri komentároch. Minulý rok Európsky súd pre ľudské práva vyhovel sťažnosti dvoch zbitých Rómov z Moldavy nad Bodvou. Stalo sa tak sedem rokov po brutálnej policajnej razii v rómskej osade, po siedmich rokoch osočovania obetí slovenskými úradmi a verejnosťou. No je to len malý krok vpred. Zákony nás nezmenia, nezmení nás ani informovanosť, nezmení nás vedomosť, že sa zlé veci dejú, že sa ľudské práva porušujú. Zmena musí vychádzať z nás. Aj maličkosť akou je malá finančná podpora niektorej z organizácie venujúcej sa spomínaným problemém je začiatok zmeny. Nesmieme zabúdať, že rovnoprávnosť nie je niečo čo sa dokázalo ľahko a stále je to niečo za čo treba bojovať. Aby sa spoločnosť jedného dňa správala rovnako ku každej osobe, ktorá sa od nás v niečom odlišuje, pretože každá ľudská osobnosť má rovnakú hodnotu, nesmieme zastať a prestať o to usilovať. Takže nie, o ľudských právach by sa viac nemalo hovoriť. Malo by sa o nich kričať. A to tak hlasno, aby to bolo počuté všetkými a všade.

[Natália Novotová; foto: net]


Na záver pripomíname, že celý jún oslavujeme „Pride“ mesiac. 🏳️‍🌈
Každoročne je mesiac jún venovaný komunitám LGBT+ a ľuďským právam. ⚖️
V redakcii Ozveny veríme, že sme generácia, ktorá spoločne dokáže vybudovať spravodlivejší a lepší svet.