Ako každý školský rok, aj tento prináša mnohé zmeny, a tak prichádzajú aj noví pedagógovia, ktorí  do školy vnášajú novú energiu. Kvôli pandémii sme však nemali možnosť ich úplne spoznať. Od septembra 2020 na našom gymnáziu začalo učiť päť nových pani profesoriek a so štyrmi z nich Vám teraz prinášame rozhovor.


1) Čo Vás motivovalo stať sa profesorkou? Čo Vás najviac baví na práci pedagogičky?

p. p. Červeňová: Učiť som chcela odkedy si pamätám. Nikdy som sa nad inou prácou nezamýšľala a nedokážem si predstaviť, že by ma niečo iné takto veľmi bavilo. Znie to asi ako klišé, ale najväčšou motiváciou a zároveň aj tým, čo ma na tomto povolaní najviac baví a napĺňa, sú študenti. Vďaka tejto práci mám možnosť spoznávať úžasných ľudí a naučiť ich niečo nové. Oni mi zase pravidelne ukazujú, že ešte stále musím na sebe pracovať. Mám motiváciu sa zlepšovať a nestagnujem, a to je pre mňa veľmi dôležité.

p. p. Krišková Gálová: Do školstva som prišla po rokoch pôsobenia v pozícii odborníčky na dátové siete v medzinárodnej telekomunikačnej firme, ale skúsenosť s učením som mala ešte  krátko po skončení univerzity. Táto práca ma už vtedy nesmierne bavila. Na rozhodnutie učiť v škole mala obrovský vplyv skutočnosť, že môj najstarší syn dorástol do školopovinného veku. Pri ňom som si uvedomila, aké dôležité a zmysluplné je povolanie učiteľa a rozhodla sa, že by som aj ja mohla svojimi vedomosťami a skúsenosťami prispieť svojou troškou k vzdelaniu mladej generácie. Na práci učiteľky ma baví všetko okrem dozorov na chodbe. Teším sa, keď som obklopená zvedavými mladými ľuďmi, ktorých zaujímajú nové poznatky, ale aj vedomie, že to, čo ich naučím, im pomôže sa lepšie uplatniť v práci alebo im to uľahčí štúdium na univerzite. Je to nesmierne náročná, ale na druhej strane veľmi zmysluplná a užitočná práca. Mňa samú núti naďalej sa vzdelávať a osobnostne sa rozvíjať, čo tiež vnímam ako pozitívum.

Mgr. Kristína Vachová (ANJ/DEJ)

p. p. Vachová: Stať sa učiteľkou bol odjakživa môj sen. V podstate si ani neviem predstaviť iné povolanie. Teší ma, keď môžem poznatky odovzdávať ďalej. O to radšej, keď vidím, že to, čo robím, má úžitok,a zároveň zmysel pre druhých. Celkovo mám rada prácu s ľuďmi a s deťmi

p. p. Kovarčíková: Ako malé dieťa som sa hrávala na učiteľku, vypĺňala svojim fiktívnym žiakom triednu knihu alebo zadávala domáce úlohy. V základnej škole som sa zamilovala do kníh, čítala som jednu za druhou a v gymnáziu v Dolnom Kubíne, odkiaľ pochádzam, som si veľmi obľúbila našu profesorku SJL (jej spôsob práce na hodinách a postoj voči nám, študentom). Dodnes na ňu rada spomínam. Keď som sa rozhodovala, na ktorej univerzite by som chcela ďalej pokračovať v štúdiu a ktorý odbor by to mohol byť, voľba bola jednoznačná – slovenčina. Potrebovala som ju doplniť do kombinácie a viac-menej inštinktívne som si zvolila angličtinu – aj pre literatúru. Paradoxne, tej som sa neskôr profesionálne venovala oveľa viac ako slovenčine. Na mojej práci pedagogičky ma najviac bavia interakcie so žiakmi v triede. Mám rada, keď hodina „vibruje“, je dynamická, zaujímavá, vyvoláva emócie a pohltí obidve strany.


2)  Bolo naše gymnázium Vašou prvou voľbou? Ak áno, prečo?

p. p. Červeňová: Áno, bolo prvou a zároveň jedinou voľbou. Aj na pohovore som dostala otázku: „Čo ak by vám to tento rok v tejto škole nevyšiel?“ Povedala som, že by som to skúsila opäť o rok. Iné školy ma úprimne tak neoslovili. Jednak som mala aj skúsenosť s niektorými študentmi odtiaľto (učila som ich v jazykovej škole a veľmi príjemne sa mi s nimi na hodinách pracovalo) a zároveň ponúka táto škola pre učiteľa mnoho možností –  práca s tými menšími aj väčšími, bilingválna sekcia, jazyková škola…To len tak v inej škole nemáte. Tých dôvodov je viac a potvrdzuje sa mi to každý deň.

p. p. Krišková Gálová: Naše gymnázium bolo mojou prvou a jednoznačnou voľbou, už keď som si ako ôsmačka vyberala strednú školu. Dnes viem, že to bolo dobré rozhodnutie. Som veľmi rada, že som mala možnosť sa sem po rokoch vrátiť.

p. p. Vachová: Áno, bola to moja voľba. Na jazykovej škole, ktorá je súčasťou gymnázia, som začala učiť ešte počas štúdia na vysokej škole. Celkovo sa mi všetko v tejto škole zapáčilo, a preto som sa rozhodla uchádzať sa o miesto učiteľky práve tu.

p. p. Kovarčíková: Po absolvovaní pracovného pohovoru som cítila, že stať sa súčasťou pedagogického tímu na Golianku je presne to, čo by ma veľmi bavilo a napĺňalo. A tak som tu a teším sa na nové výzvy. 🙂


3) Aké boli Vaše školské roky? Chceli by ste niečo odkázať/poradiť študentom?

p. p. Červeňová: Zo začiatku som bola nesmierne poctivá študentka, no aj na mňa prišla puberta. ☺ V strednej to so mnou bol boj aj v škole, aj doma, prišla veľká fáza rebélie a rodičia sa báli, čo z

takej lajdáčky bude. Našťastie, ma to aj pomerne rýchlo prešlo, spamätala som sa a rýchlo sa vrátila na tú správnu koľaj. Toto „znormalizovanie“ prišlo v ten správny čas,  takže na výšku som už išla celkom uvedomelá. Na celé univerzitné obdobie mám tie najlepšie spomienky. Štúdium ma bavilo, lebo som sa venovala veciam, ktoré som vedela, že chcem po škole robiť naplno. To spraví veľa, keď viete, že sa učíte veci pre seba a preto, že ich aj reálne budete využívať. Už počas výšky som zároveň začala učiť v jazykovkách a súkromne, takže som už mala aj také prvé kontakty s praxou, čo teraz vnímam ako obrovskú výhodu, pretože prax počas vysokej školy by mi ani zďaleka neposkytla takéto skúsenosti. Celé ma len utvrdilo v tom, že toto je skutočne tá cesta, ktorou chcem ísť.

Ťažko hovoriť o zmenách vo fungovaní školy, pretože ako študentka som to všetko vnímala z tej druhej strany. Nevidela som do toho tak ako teraz. Veľa vecí bolo nadľahčených, robili sme si z nich srandu. Takí typickí teenageri. Teraz to vnímam diametrálne odlišne. Čo sa týka študentov a ich správania, tam už vidím väčšie rozdiely. Sú odvážnejší, niekedy si dovolia k učiteľom viac, ako by sme sa odvážili my, ale to záleží aj od povahy – nemôžem všetkých škatuľkovať. Čo si ale všímam, je, že dnes deti majú trošku väčší prehľad o dianí v spoločnosti. Možno sú vnímavejšie týmto

smerom, môže to byť aj dostupnosťou informácií, ale aj ich záujmom o spoločenské dianie, čo veľmi oceňujem hlavne na hodinách, kde potom vznikajú veľmi produktívne diskusie. ☺

Mgr. Eva Krišková Gálová (INF/FYZ)

p. p. Krišková Gálová: Mala som v gymnáziu šťastie na dobrý kolektív spolužiakov, pomáhali sme si, učili sa spolu a aj teraz po rokoch, keď sa stretneme, je to príjemne strávený čas. To, že v triede vládla taká pozitívna atmosféra, bola nepochybne do veľkej miery aj zásluha našej triednej pani profesorky. Bolo to pekné obdobie môjho života. Študentom môžem poradiť len toľko, aby sa snažili počas štúdia získať čo najviac vedomostí a zručností, pretože naozaj v praxi platí, že dobré vzdelanie je vzácna komodita a v živote z nej budú len a len profitovať.

p. p. Vachová: Na moje školské roky spomínam s radosťou a ešte viac na mojich pedagógov, pretože aj tí mali zásluhu na tom, že som sa vydala na učiteľskú dráhu. Moji pedagógovia boli vždy veľmi dobrí a ústretoví.  Presne to, akí boli, ako učili a ako k študentom pristupovali, mi iba utvrdilo domnienku, že sa chcem stať učiteľkou.

A čo by som odkázala študentom? Užite si roky na strednej škole, v gymnáziu. Ani sa nenazdáte a čoskoro budete na ne môcť už len spomínať tak, ako teraz ja. Aj keď sa vám možno niekedy zdá, že učitelia od vás vyžadujú veľa učenia, že občas nejaké učivo alebo predmet nie je vaša šálka kávy, verte mi, robia to len pre vaše dobro a v budúcnosti im za to budete len vďační. ☺

Mgr. Sabína Kovarčiková (ANJ/SJL)

p. p. Kovarčíková: Bola som „šprtka“ a vždy som mala všetky úlohy a materiály včas. Učila som sa pravidelne a poctivo, absolvovala som všetky nepovinné prednášky – no samá nuda. ☺ Teraz spätne si hovorím, že som nemusela byť na seba až taká prísna a trošku si viac užiť študentský život, zvoľniť tempo, aby to nebola len nekonečná naháňačka za jednotkami. Vychutnať si tú cestu s otvorenými očami, lebo práve ona je cieľom. Dnešní študenti majú doslova neobmedzené možnosti štúdia, obrovské množstvo ľahko dostupných informácii, sú všeobecne veľmi rozhľadení a tiež jazykovo výborne napredujú – to všetko aj vďaka pokročilosti internetu. Neboja sa prejaviť svoj názor, sú odvážnejší, ako bola napr. moja generácia, a tomu sa nesmierne teším.  Verím, že cieľom každého výborného pedagóga je napomôcť svojim študentom, aby ho preskočili a postúpili ďalej.

 


4) Ako by ste sa opísali ako človek? Čo radi robíte vo voľnom čase? (Čo je prvé, čo urobíte v piatok po skončení vyučovania?)

Mgr. Beata Červeňová (ANJ/OBN)

p. p. Červeňová: Myslím, že som človek prevažne veselý a snažím sa mať pozitívny prístup ku všetkému, hoci nie vždy to ide tak ľahko, ako by som chcela. ☺ Je pre mňa dôležité, aby moji

študenti videli, že ma práca s nimi baví, pretože deti sú vnímavé a vedia

to z človeka vycítiť. Niekedy viem byť však netrpezlivá, ale pracujem na tom. ☺ Neviem, či to môžem nazvať životným mottom, ale riadim sa myšlienkou, že nič, čo za niečo stojí, nedostaneme zadarmo, a preto treba vytrvalo pracovať na svojich cieľoch.

Môj najväčší relax a odmenou za náročným dňom je rovnako náročný tréning. Mám veľa energie, ktorú potrebujem vybiť. Už niekoľko rokov sa venujem fitnessu a nedokážem si predstaviť lepší spôsob odmieňania sa po stresujúcom dni. Tiež si rada prečítam dobrú knihu, vypočujem zaujímavý podcast, maľujem antistresové omaľovánky, lúštim krížovky, trávim čas s priateľmi a rodinou, najnovšie ma decká namotali aj na Netflix. ☺ Ale najradšej som  vonku na vzduchu a ideálne je to ešte spojiť s pohybom. Milujem turistiku a mám rada trasy, ktoré vyžadujú dobrú kondíciu (ako som už vravela, mám veľa energie a musím ju dostať zo seba von).  Prvé, čo v piatok spravím j,e, že obujem tenisky a idem behať alebo si idem zacvičiť. To je už taký môj rituál.

p. p. Krišková Gálová: Neviem, či niekto iný dokáže svoju osobnosť a svoj zmysel života zhrnúť do jednej vety. Ja to neviem, takže prejdem k ďalšej otázke. Moja práca je zároveň aj moja záľuba, takže môj pracovný a voľný čas sa dosť prelínajú. Posledné roky som našla veľkú záľubu v záhradke. Pestujem si vlastné bylinky, zeleninu a ovocie. Možno na to nevyzerám, ale bavia ma outdoorové športy ako bicyklovanie, plávanie, bežkovanie a turistika. Rada trávim čas so svojimi deťmi a manželom a väčšinu aktivít sa snažíme robiť spolu. Po skončení vyučovania, žiaľ,  nekončia moje povinnosti. Tak ako milióny ďalších pracujúcich rodičov s malými deťmi, aj mňa čaká pomoc pri domácich úlohách, domáce práce, nákupy nevyhnutných vecí, varenie… Oddych je pre mňa prechádzka do lesa, práca v záhrade, prebehnutie sa na bicykli alebo čas strávený s deťmi. Spoločné kreslenie, šitie, strihanie, lepenie a hry. Úžasným relaxom je, keď si môžem sadnúť do kresla, vyložiť si nohy a prečítať si knihu alebo pozrieť film. Takéto chvíle sú však veľmi vzácne.

p. p. Vachová: Mojím mottom je to, že človek by mal v živote ísť stále za tým, čo chce, bez ohľadu na prekážky, ktoré sa mu sem-tam postavia do cesty. Ak o niečom človek dokáže snívať, dokáže to aj uskutočniť. ☺ Myslím si, že to platí vo všetkých oblastiach života. Vo svojom voľnom čase veľmi rada športujem či trávim čas s blízkymi a s ľuďmi, ktorých mám rada. Najviac milujem cestovanie – veľmi rada spoznávam nové miesta, ľudí, kultúru… Vždy sa rada učím a spoznávam niečo nové.

p. p. Kovarčíková: Som priateľská a spoločenská, rada sa rozprávam s ľuďmi, ale niekedy si vyslovene užívam chvíle ticha a samoty doma. Nie je to často, lebo som mamou troch malých detí. Hlavu si prečistím pri behu a jógou, ktorou začínam každé jedno ráno. Veľmi rada pečiem koláče a torty – to je pre mňa výborná psychohygiena. A ešte  knižky. ☺ Často si hovorím, že všetko je, ako má byť, len my s tým nie sme spokojní. Pretože „everything happens for a reason.“  Veľmi sa mi tiež páči citát, ktorý som videla na projekte na nástenke pri mojom kabinete na 2. poschodí: „When you are tired, learn to rest, not to quit.“


5) Máte nejaký zážitok spoza katedry, na ktorý nezabudnete?

p. p. Červeňová: Zážitkov mám neúrekom, neviem, či úplne spoza katedry, no jeden vo mne rezonuje. Mám takú tendenciu padať a potkýnať sa na rovnej zemi, poprípade si ublížiť naozaj netradičným spôsobom. Nie zámerne, no vždy sa mi

to tak nejako podarí. ☺ Raz som po hodine potrebovala zísť dole z druhého na prvé poschodie a zakopla som už na prvom schode a zvyšok cesty som sa vlastne len gúľala po schodoch. Boli vtedy pri tom aj deti, ktoré ma potom už odmietali púšťať samú dole schodmi a vždy ma chodili odprevádzať dolu v zástupe za mnou ako také káčatká.

p. p. Krišková Gálová: Zážitok nie, ale mám študentov, na ktorých nezabudnem a na ktorých som hrdá, že som ich niečo naučila. Oni to potom pretavili do úspechov na univerzite. Ale ak by to mala byť len humorná príhoda z posledných mesiacov, zažila som mladšieho žiaka, ktorý sa s plnou vážnosťou na online hodine ospravedlňoval, že má zlé pripojenie a nepočuje dobre, lebo sa mu práve sťahuje hra.

p. p. Vachová: Tých zážitkov je niekoľko. Zväčša sú to nezabudnuteľné vtipno-poučné hlášky vyučujúcich počas ich prednášok (počas niektorých si človek ozaj myslel, že asi zastal čas ☺) či zážitky počas skúšok (keď mal vyučujúci zlý deň, tak zlý deň sme potom následne mali všetci – a naopak ☺).  Práve preto aj na UKF spomínam s úsmevom na tvári.

p. p. Kovarčíková: Minulý týždeň mi v 1. C povedal jeden študent, že jeho obľúbené jedlo je ‚candle soup‘ – sviečková. ☺ Inak ma asi nikdy neomrzí byť pyšná na svojich študentov, keď sa dozve  dám, že študujú a cestujú po celom svete, že sú úspešní na pozíciách, o akých kedysi v začiatkoch možno ani nesnívali a ja som ich na kúsku ich cesty mala možnosť sprevádzať a usmerniť.

 

       [Jasmína Miťková, Lucia Novotná; foto: súkromné archívy]