„Bude to na dva týždne,“ povedali nám pred rokom. Človek sa potešil: „Fajn, konečne oddych od školy!“ Potom sa to začalo predlžovať a predlžovať, až sme tu, kde sme byť nechceli. Spočiatku byť doma celé dni ľuďom neprkážalo, ale keď už sme videli snáď všetky seriály na Netflixe, začali sme sa nudiť. Ani učenie nebolo také zložité. Čo si budeme klamať, keď nie sú testy a skúšanie, málokto sa donúti učiť sa. Samoštúdium – nula bodov. „Vyspávačky“ do jedenástej, aby sme vstali aspoň na obed. V podstate žiadny režim. A tak sa začali konať zmeny.
Pribudli online hodiny, výklady učiva aspoň ako taký kontakt s učiteľom a spolužiakmi. Keď sme sa dozvedeli, že ideme späť do školy potom, čo sme si zvykli, že nemusíme vstávať skoro a naháňať autobusy, nie všetci boli nadšení. Naše prianie sa však vyplnilo a do školy sa počas horúčav nenastúpilo. V septembri sme sa, úprimne, všetci tešili na výučbu, bufet, pani profesorky a pánov profesorov a, samozrejme, kamarátov. Mesiac nám radosť vydržala a potom bum – opäť len dva týždne, nebojte sa. Ale akoby to, že nám oznámia: „Dva týždne dištančne a potom do školy,“ bolo prekliate. Cirkus okolo predvianočného nástupu nekomentujme. Vtedy sa jasnej väčšine chuť prezenčne vzdelávať vytratila. A tak sme tam, kde na začiatku – stále doma.
Žiacke výhovorky
Situácia naokolo je všelijaká. Málokedy sa dá nazvať pozitívnou, avšak počas našich online hodín sa stalo nemálo vtipných príhod. Či chodíme do školy, či sa učíme z domu, vždy sa nájdu momenty, na ktoré budeme s úsmevom spomínať. Lebo nikdy nebolo tak zle, aby nebolo horšie.
Plnohodnotný online rozvrh priniesol aj ústne či písomné skúšanie a ako sa nám v škole darilo vyhnúť sa nečakanej odpovedi neskúšačikom, na online vyučovaní stačí zmiznúť. V jednej chvíli tam vyvolaný žiak je a v druhej už nie. Kam sa podel? Dôvody sú rôzne, napríklad: výpadok elektriny, zlé internetové pripojenie, „nepočujem vás, vy mňa hej?“, „mama mi zhabala notebook, lebo povedala, že na ňom trávim príliš veľa času“ a mnohé iné. Fantázia je obmedzená len vlastnou predstavivosťou.
Keď sme doma väčšinu nášho času, človek proste zlenivie. Vstávame o päť osem a na rannú rutinu typu: upraviť vlasy a svoj zovňajšok, nie je čas. Čiže informácia: zapnite si všetci kamery, je na ráno príliš „šokantná“. Tu sa tiež strieda niekoľko obľúbených výhovoriek, napríklad: nemám kameru, „nevidíte ma? Ale ja ju mám zapnutú“, „vypadla nám elektrina a nemôžem odostrieť žalúzie, je tu tma“. Najfrekventovanejšia je však: nejde mi kamera. Ak nemusíme mať zapnuté kamery, mikrofóny sú samozrejmosťou. Ale aj tu sa nájde pár skvelých perličiek, ako sa vyhnúť konverzácii: nejde mi mikrofón, *chrčanie a šum*, „nepočujete ma? Lebo
mi ukazuje zapnutý mic“ alebo sa človek ani neozve.
Obdivujem naše pani profesorky, ktoré si držia kamenné tváre pri počúvaní rôznych dôvodov neúčasti. Niekedy to chce obrovskú snahu sebaovládania nevybuchnúť do smiechu či sĺz od zúfalstva.
Za ten čas, čo sme boli doma, sa nazbieralo toľko vtipných momentov, že niekoľko múdrych hláv sa spojilo a založili Instagramový účet, kam zbierali príhody zo životov študentov a sprostredkovali ich nám ostatným. Nápad bol skvelý a svoj účel splnil – rozosmial tisícky ľudí. A ponaučenie, ktoré si každý odniesol, je, vždy si skontroluj, či máš stlmený mikrofón a nie vždy sto percentne dôveruj technike. Ale to sa naučili aj niektorí z nás na vlastnej koži. (Spomínaný účet: @online_vyucba.)
Domov=škola
Po čase sme sa prispôsobili na vzdelávanie z pohodlia domova. Niektorí si zvykli ihneď, iným to trvalo trošku dlhšie. Nakoniec si každý našiel isté pozitívne veci na tom. Predsa len, je ľahšie prejsť od postele k pracovnému stolíku ako od autobusovej stanice do budovy školy. Pre dochádzajúcich študentov to bolo obrovské plus. Podaktorí museli vstávať o piatej, aby stihli spoje z ich mesta.
Človek má aj pravidelný a poriadny jedálniček. Teplá domáca strava každý deň. Jedlá z kuchyne našej jedálne sú bezkonkurenčné delikatesy, ale priznajme si to, nikto nevarí tak dobre ako naša maminka. A nech ochutnáte akékoľvek jedlo z akejkoľvek krajiny, vždy bude jedlo od vašej maminky to najlepšie. A keďže nám doma veľmi chutí a v podstate nemáme obmedzenie, pribudli aj tie kilečká a ručičky na váhe sa zmenili. Vďaka bohu za nápad online telesnej výchovy!
Najlepšie preukázaná láska je, keď človek venuje človeku jeho čas. Tráviť večery s rodinou sa stalo mojou obľúbenou činnosťou počas karantény. Ja som sa napríklad dozvedela, že moja mamina jedno leto brigádovala vo Švajčiarsku. Mám omnoho viac času byť so svojou rodinou a dozvedieť sa o nich veci, ktoré som nevedela.
S príliš veľa voľným časom sa dá pracovať. Môžeme skúšať veci, na ktoré sme počas hektického týždňa nemali čas. Môžeme začať pestovať izbové rastliny, môžeme začať pravidelne cvičiť, môžeme sa učiť variť a mnoho iných vecí. Môžeme robiť toľko toho a zlepšovať si tým ten čas, ktorý trávime doma.
Pravda, sme doma už príliš dlho, ale všetko závisí od uhla pohľadu. Nie vždy je ľahké myslieť pozitívne, ale vždy a všade sa dajú nájsť svetlé bodíky. Isteže, na každého to z času na čas doľahne, ale vždy sa môžem otriasť a povedať si: „Som silný človek, toto zvládnem.“ Hobby veľmi pomáha v tejto situácii. Ľahko sa tým dá myseľ zamestnať a človek potom nemusí toľko premýšľať. Hobby môže byť čokoľvek: kreslenie, čítanie, písanie, tvorenie, pestovanie rastlín, varenie, reorganizovanie bytu a ďalšie iné. Doslova čokoľvek.
Na záver prajem pevné nervy, zdravie a triezvu myseľ všetkým študentom. Opäť sa uvidíme, pretože všetko má svoj začiatok a koniec a ani naše odlúčenie nemôže byť nekonečné.
[Ema Benčíková; foto: net]
