Už sa stáva pomaly tradíciou, že v jarných mesiacoch študenti našej školy navštevujú Španielsko. Inak to nebolo ani minulý rok. Vrátiť sme sa stihli len tak-tak. Po nás už nevycestoval pre covid nik. My sme sa vrátili s kopou zážitkov, ale, našťastie, aj bez neželaného suveníru v podobe vírusu.


Hlučný národ – tak nazýva Španielov azda každý, kto navštívil túto krajinu, ale i oni samotní. Desiati z nás sa rozhodli, že to okúsia na vlastnej koži. Môžem potvrdiť, že ľudia z Pyrenejského polostrova naozaj intonujú v nevídaných decibeloch. Z chladného Slovenska sme leteli v nedeľu a hneď po vystúpení z lietadla dostalo sa nám príjemného privítania, pretože tam bolo viac ako 22 stupňov, a to aj napriek tomu, že už bol večer.  Keď sme prvýkrát dorazili do rodín, španielčina znela skôr ako čínština. Po prvom dni sme sa všetci do jazyka dostali a mnohým zostala odpoveď „sí“ aj po príchode domov. Vtipné bolo, keď jedna z hosťovských rodín začala prekladať slová do nemčiny v domnení, že sme Nemci.

V pondelok sme absolvovali naše prvé hodiny v škole, ktorá bola veľmi moderná a mala aj vlastné kino, kde sme každý deň pozerali film v Španielčine. Exkurzie sme mali naplánované na celý týždeň a pondelok nebol výnimkou. Prešli sme naprieč mestom cez tie najdôležitejšie historické a kultúrne miesta, síce na vlastných nohách, ale stálo to za to. Navštívili sme park Turie, ktorý je svojou dĺžkou – 12km  – najväčší v celej Európe a nachádza sa na mieste, kde kedysi pretekala rieka. Raritne sme sa tam ocitli zoči-voči nebojácnemu potkanovi, ktorý vyskočil z trávy a očividne sa nám neplánoval vyhnúť, a tak sme radšej uskočili my.

Valencia je mesto posiate palmami a mandarínkami a tropický dojem dotvárajú pláže o dĺžke viac ako 7 kilometrov. Tam sme sa boli pozrieť posledný deň pobytu a niektorí aj cez voľný čas v týždni. Počasie nám prialo, aj keď more bolo stále studené, pár z nás, alebo lepšie povedané jeden odvážlivec, si to namieril rovno oproti vlnám a okúsil vodu o teplote asi 14 stupňov. Nízka teplota mu síce neublížila, no vanúci vietor mu na pohode veru nepridával.

 

Španielsko je pokroková krajina a mesto, kde slnko svieti 300 dní v roku, je výborným príkladom.  V prvý deň sa niektorí z nás stihli stratiť, keďže pre nás, cudzincov, vyzerala každá ulica totožne. Všemožne sme sa to snažili zachrániť, no malé meškanie do školy sa nám nevyhlo. Pomohol starý dobrý Google, ktorý nám poradil, a tiež ukázal linky mestskej hromadnej dopravy, pre ktorú sme sa aj ďalšie dni rozhodli. Metro bolo, samozrejme, rýchlejšie, autobusy zasa o niečo prázdnejšie. O kúpe cestovných lístkov písať nebudem. Bola to hotová maturita, nakoľko Slovensko je o metro chudobnejšie, a tak sme si museli cibriť prax na kioskoch priamo až na mieste. Posledný deň sme to dávali ľavou zadnou.

Ich verejnú dopravu nemožno porovnávať s tou našou tu v Nitre. Aj ten najstarší autobus bol plne klimatizovaný
a v tých najmodernejších si cestujúci mohli nabíjať telefóny. Nemôžem vynechať ďalšiu prehliadku mesta. Priznám sa, nebola úplne plánovaná. Vypomstila sa nám lenivosť, pretože sme išli autobusom a síce sme nastúpili na dobré číslo, ale zlý smer. Bola to príjemná kultúrno-oddychová vložka v produktívnom týždni.

Počas siedmich dní sme mali ochutnávku tradičného churros con chocolate, a to bolo naozaj tak výborné, ako to je opisované. Hodinu tanca, kde sme sa pokúšali o salsu (naozaj len pokúšali), tú si niektorí z nás užívali o niečo menej ako to pojedanie sladkého, no zažili sme kopec srandy a zistili, že na parkete asi nezačne kariéra ani jedného z nás. Na ďalšej komentovanej exkurzii sme sa venovali dielam známych grafiťákov, ktoré sa nachádzali po celom meste. Mnohé z nich boli v skutku impozantné, no festival Las Fallas, ktorého prípravy začali dňom, keď sme prileteli, boli oveľa pútavejšie. Každý deň prebiehali ohňostroje presne o 14-tej hodine. Pre ľudí, ktorí o týchto oslavách netušili, mohla La Mascleta (ohňostroj cez deň) pripomínať zemetrasenie či dokonca aj delostrelecké výstrely armády. Miestami sa totiž triasla aj zem! Sú to pre Valenciu typické oslavy, kedy sa na námestiach stavajú gigantické sochy, ktoré sa spaľujú v posledný deň. Iba jedna sa každoročne zachráni  hlasovaním obyvateľov a uloží do múzea. Tam sme sa boli pozrieť tiež. Najstaršia socha uložená v Museo Fallero pochádzala z roku 1934.

Jedným z najohromujúcejších zážitkov bola návšteva Oceánografického múzea – čo bola v podstate obrovská ZOO. Tu sme prežili jeden celý deň, kedy sme sa stihli ponoriť do hlbín oceánu, ale aj do vzdušného priestoru morí. Mnohí sme si nenechali ujsť jedinečnú show s delfínmi. Toto grandiózne predstavenie ukázalo, aké sú delfíny múdre a ako dokážu komunikovať aj s ľuďmi.

V hosťovských rodinách sme sa zdokonalili v španielčine, okúsili sme ich tradičné jedlá či poznali niektoré  zvyky, o ktorých sme dovtedy len čítali v učebniciach. No a v posledný deň nám bolo aj smutno, že sa musíme vrátiť späť – do každodenného kolobehu života goliankára. Čo sme však netušili, je, že po návrate pôjdeme do školy už len v júni odovzdať učebnice. O to lepší pocit sme však mali, pretože sme si stihli užiť slobodu všetkými desiatimi.

[Patrik Kollár; foto: súkromné archívy]